Veľmi užitočný framework na posudzovanie vhodnej miery rizika vychádza z nasledujúcich troch charakteristík (označíme si ho pracovne AWN).
Ability. Mladí ľudia si môžu dovoliť mať všetky investície v akciách, pretože aj veľmi negatívny realizovaný výnos v prvých rokoch (napr. strata väčšiny investovaného kapitálu) možno neskôr napraviť (bývaním v menšom byte, šetrením na dovolenkách, dočasným pridaním druhého pracovného úväzku apod.). Naopak, bezdetná vdova so skromnejšími úsporami pár rokov pred dôchodkom (počas ktorého plánuje žiť najmä z investovaných peňazí) si nemôže dovoliť prísť o polovicu úspor, preto jej schopnosť niesť riziko je výrazne obmedzená.
Willingness. Vyjadruje psychologickú inklináciu k podstupovaniu finančného rizika. Teda či viete v noci pokojne spať, aj keď v správach denne rozoberajú apokalyptické scenáre krachu na burze a vaše investície sú v strate 40%. Extrémne dôležitá vec.
Need. Ak máte desať miliónov a žiadne dlhy, máte po (finančných) starostiach a riziko niesť nepotrebujete. Podobne ak máte bývanie bez hypotéky, niekoľko stotisíc v hotovosti a štátny dôchodok 1000 eur, ktorý rastie s infláciou. Naopak, ak nemáte žiaden majetok, žiaden štátom garantovaný dôchodok a váš príjem je nevysoký (ušetríte mesačne len málo), neostáva vám iné, než vystaviť vaše úspory pomerne veľkému riziku, aby ste mali šancu našetriť si na dôchodok a neumrieť vo vyššom veku od hladu. Z finančného hľadiska nedáva veľký zmysel podstupovať riziko, ak z vyššieho očakávaného výnosu nemáte významný úžitok.
V týchto troch veciach by ste mali mať jasno skôr, než si spravíte celoživotný finančný plán. Ak podstúpite viac rizika, ako zodpovedá vašim ability, willingness a need, a toto riziko sa realizuje (napr. akcie na burze klesnú a vy prídete o peniaze), spôsobíte si zbytočne vážny problém.
Pri praktickej aplikácii týchto troch faktorov to vyzerá tak, že ability určuje horný limit na mieru rizika, need určuje dolný limit na mieru rizika a willingness naznačuje, či sa investor bude držať pri dolnej alebo hornej hranici.
Skúsme si to na príklade fiktívnej osoby X vo veku 15-20 rokov.
Na začiatku má X nulové dôchodkové úspory, takmer žiaden majetok a miernu podporu od rodičov (napr. mu zaplatia internát a jedlo). Môže očakávať, že o 30-40 rokov zdedí časť rodičovského majetku, povedzme vo výške 100 000 eur (v súčasných cenách). Bohatstvo X spočíva najmä v budúcich príjmoch, ktoré zarobí prácou --- náš X nie je veľmi odvážny, nevyžíva sa v oslovovaní cudzích ľudí, jeho snom nie je podnikať a už vôbec nie sériovo zakladať startupy.
X má v zásade tri možnosti, ako strávi najbližšie roky:
- Môže študovať a pracovať na zlepšení svojej schopnosti pracovať, čo povedie k vyššiemu príjmu v budúcnosti. Dôležitý je tu výber študijného odboru.
- Môže ísť naplno pracovať. Jeho príjem sotva bude vysoký, keďže nemá skúsenosti ani formálne vzdelanie a nič veľmi zodpovedné mu asi nezveria.
- Môže si užívať mladosť a poflakovať sa, bez významného príjmu či zlepšenia odbornosti.
Poslednej možnosti sa venovať nebudeme. Z prvých dvoch dáva viac zmysel tá prvá: je mnoho vecí, ktoré sa dajú dobre naučiť len za mladi, a potom to už ide výrazne horšie (napr. kvôli potrebe venovať čas rodine). Schopnosť robiť niečo výnimočne dobre je výbornou ochranou proti inflácii a množstvu iných finančných problémov (ľudia sa radi podelia o svoju produkciu, ak im za to ponúkneme čosi hodnotné, bez ohľadu na vývoj inflácie, menových kurzov, akciového trhu či štátneho dlhu). X tak zároveň maximalizuje svoje budúce príjmy, pretože očakáva, že bude pracovať mnoho rokov, a teda zvýšená odbornosť sa stihne naplno prejaviť.
Všimnite si, že framework AWN zatiaľ u X nemá významnú úlohu, pretože X nemá finančný majetok ani schopnosť veľa zarobiť; dominantný faktor je opportunity cost (ak by miesto štúdia zarobil trocha peňazí a tie investoval, dosiahne horší výsledok).
Posúvame sa o 5 rokov ďalej, X potrebuje začať pracovať, pretože samotné štúdium kvôli chýbajúcej praxi už nezdvihne jeho príjmy. Zámer X je mať možnosť v nejakej chvíli prestať pracovať. Vzhľadom na demografický vývoj vo svojej krajine (takmer jedno, ktorá) vie veľmi dobre, že síce nejaký dôchodok dostane, ale až vo vysokom veku (cca 70 rokov) a pomerne nízky (sotva tretina pracovného príjmu). Ak by chcel výrazne pomôcť deťom s vnúčatami, prípadne veľa cestovať alebo mať možnosť prejsť 10-20 rokov pred dôchodkom na čiastočný úväzok, potrebuje mať značné súkromné finančné zdroje. Za prácu na plný úväzok zarobí X povedzme 2000 eur. Prepokladajme, že jeho životný štandard vo vyššom veku, keď už nebude vychovávať deti, zodpovedá výdavkom 1000 eur za mesiac, t.j. 12 000 ročne (ide skôr o minimálnu sumu, X by rád minul aj viac, ale táto suma bude doplnená štátnym dôchodkom vo výške cca 700 eur, takže reálne nakoniec aj bude môcť míňať viac, napr. na zdravotnú starostlivosť vo vyššom veku). Ak chce tých 1000 eur pokryť z výnosov investícií, potrebuje mať investovaných cca 300 000 eur (keďže prejesť viac ako 4% majetku ročne bude na základe historickej skúsenosti dlhodobo fungovať len zriedka). Na ušetrenie tejto sumy má 20-40 rokov, ale rád by sa k nej dostal čím skôr.
Ak by X nepodstúpil riziko investovania do akcií, výnosy z jeho investícií budú prinajlepšom držať krok s infláciou (ale s vysokou pravdepodobnosťou ani to --- napr. v 2022 bola inflácia v SR asi 13%, kým úroky z bankových vkladov cca 3%). Na usporenie 300 000 eur za 30 rokov by tak X potreboval šetriť 10 000 ročne, čo pri príjme 2000 eur predstavuje viac ako 40% príjmu, čo je pre väčšinu ľudí, najmä rodiny s viacerými deťmi, úplne nereálne (o.i. zato, že ceny bývania sú nastavené ľuďmi, ktorí šetria oveľa menšiu časť príjmu, a tak sú ochotní zaplatiť za nehnuteľnosť viac). X tak vidí, že jeho potreba niesť riziko (need) je veľmi veľká (ak nechce už teraz obmedziť svoje budúce možnosti). Akcie historicky prinášali nominálny výnos cca 10% ročne pri 3% inflácii, čiže reálny výnos cca 7%. Ten sa nemusí zopakovať, budeme teda uvažovať povedzme s 5%. Ak by X dával všetky úspory do akcií, na usporenie 300 000 eur za 30 rokov by mu stačilo ušetriť cca 4500 ročne, teda okolo 20% príjmu. Ušetriť oveľa viac než týchto 20% nie je pre väčšinu ľudí realistické, preto ani X nemôže výrazne znížiť podiel v akciách v nádeji, že menej minie a viac ušetrí. Trocha mu pomôže prípadné dedičstvo po rodičoch (stačilo by šetriť cca 15% príjmu), lenže pri ňom nemá vplyv na načasovanie, a ak ide o dom v okrajovejšom regióne či panelákový byt v menšom meste, aj budúca hodnota tohto dedičstva je otázna.
Akú má X ability niesť riziko? Môžeme ju skúsiť odhadnúť na základe toho, čo by sa stalo, keby akciový trh počas najbližších 5 rokov stratil 80% hodnoty. (Také čosi sa stáva zriedka, naposledy azda počas hospodárskych kríz v rokoch 1920-1933). Pre jednoduchosť môžeme rovno uvažovať, že X príde o všetky úspory. Ostane mu tak 25 rokov na ušetrenie 300 000 eur, a teda bude musieť šetriť 25% svojho príjmu (alebo sa zmieri s nižším dôchodkom a bude šetriť primerane menej). Vidíme, že ani tento extrémne nepriaznivý scenár nevedie k finančnému zruinovaniu X, preto jeho schopnosť niesť riziko (ability) je veľmi veľká. Môže pohodlne uvažovať aj o tom, že si nejaké peniaze na investovanie požičia (možno mu dajú niečo rodičia, ktorí sa akcií boja a držia hotovosť na termínovanom vklade; ak X vlastní nehnuteľnosť, môže natiahnuť hypotéku na 30 či 40 rokov a miesto splácania istiny dávať peniaze do akcií).
A čo willingness? X zatiaľ svoju willingness nepozná. A ani ju nezistí, kým neinvestuje. Zmysluplný plán je tak dávať všetky úspory počas niekoľkých rokov do akcií. Ak má X podporu rodičov, nepotrebuje si ani vytvárať finančnú rezervu nad pár mesiacov bežných výdavkov; o to viac môže investovať. Ak by však napr. X mal deti a nechcel sa spoliehať, že rodičia mu dajú peniaze, dáva zmysel rezerva aspoň vo výške 10-12 mesiacov výdavkov, a tú si potrebuje vytvoriť čím skôr, čo spočiatku obmedzí možnosti investovať (akcie však nezvyknú klesnúť o viac ako 50% v horizonte pod 1 rok, takže dáva zmysel investovať, hoci rezerva je neúplná; vždy sa dajú predať tie akcie, ak bude veľmi zle).
Predstavme si, že X svoju willingness zistil: 10-20% pokles na burze zvládol v pohode, ale 30% ho výrazne znepokojilo a bojí sa, že pri väčšom poklese by už akcie predal a bál sa ich kúpiť naspäť. Zároveň vidí, že nejde len o percentuálny pokles, ale aj o absolútnu sumu, o ktorú by prišiel: pri investovaných 10 000 mu je aj 50% pokles ukradnutý, ale pri 100 000 by ho emocionálne rozhodil. Mal by teda v budúcnosti štruktúrovať portfólio tak, aby celkový pokles nepresiahol 30%. Za predpokladu, že akcie neklesnú o viac ako 50% a dlhopisy o viac ako 5%, vychádza, že si môže dovoliť 55% úspor v akciách (riešime lineárnu nerovnicu x*50 + (1-x)*5 <= 30). Akcie teoreticky môžu klesnúť o viac, ale je to veľmi málo pravdepodobné; okrajové scenáre je lepšie riešiť zmenou predpokladov (neskorší odchod do dôchodku, menšie či zdieľané bývanie, nižšie výdavky apod.) --- sotva dáva zmysel výrazne sa obmedziť v 95% najpravdepodobnejších scenárov, ak za to získame len mierne zlepšenie vo zvyšných 5%.
Zrekapitulujme si situáciu pre X vo veku cca 25 rokov:
- need indikuje 50-100% investície do akcií (čím viac, tým lepšie);
- ability počas prvých rokov umožňuje X investovať aj 100% do akcií;
- willingness naznačuje, že pri malých sumách sú aj veľké straty OK, ale pri väčších treba akcie limitovať na 50-60%.
- X ušetril za predošlé roky povedzme 20 000 eur. Rozumné je teda investovať ešte niekoľko rokov len do akcií čo najväčšiu časť príjmu; X zatiaľ nemá deti, je ochotný sa trocha uskromniť s bývaním aj inými výdavkami, a tak šetrí 30% príjmu, cca 6000 ročne. Keď X nazbiera majetok na úrovni asi 50 000 eur, zníži podiel nových investícií do akcií povedzme na 60-70% a zvyšok dá do TIPS, krátkodobých štátnych dlhopisov či nechá na termínovanom vklade. Tak postupne klesne podiel akcií v jeho portfóliu.
Posuňme sa do budúcnosti. X sa držal svojho plánu, má 45 rokov, zamestnanie je OK a do skorého predčasného dôchodku sa nechystá. Má čiastočne splatenú nehnuteľnosť (ak by ju predal a splatil zvyšok hypotéky, zostane mu 50 000 eur), má 120 000 v akciách a 50 000 v bezpečných dlhopisoch, plat mu stúpol na 2500 eur. (Uvedené sumy zodpovedajú peniazom z obdobia spred 20 rokov, vďaka inflácii by nominálne sumy boli vyššie. Nárast investovaných súm približne zodpovedá 5% reálnemu výnosu z akcií, 0% z dlhopisov, a investovaniu cca 20% príjmu.) Ako sa zmenili faktory AWN?
- Potreba riskovať (need) je nižšia. X už teraz má vyše 200 000 eur. Ak za rok ušetrí 10% svojho príjmu, je to 3000 eur, a akcie mu vynesú asi 5000 (v priemere, nie každý rok). Za 10 rokov tak bez problémov dosiahne cieľových 300 000 eur. Ak by udržal úspory na úrovni 20% príjmu, môže znížiť podiel akcií v portfóliu pod 40%. Ak počíta s dedičstvom po rodičoch, need je viac-menej na nule.
- Ability je nižšia a s blížiacim sa dôchodkom bude ďalej klesať. Ak by mal X pár rokov pred odchodom do dôchodku naďalej cca 70% v akciách (cca 200 000), a tie klesnú o 40% (takmer toľko klesli za pár mesiacov pri pandémii covidu), stratu 80 000 eur bude sotva možné dobehnúť z úspor (trvalo by to 10 rokov pri úspore 25% príjmu).
- Willingness sa možno nezmení, ale pravdepodobne s vekom klesne (starší ľudia majú menší sklon riskovať).
X vidí, že čisto zo svojho hľadiska potrebuje postupne znižovať podiel akcií kvôli poklesu ability a možno willingness (nemusí nič predávať, stačí nové úspory investovať prevažne do dlhopisov). Vie však, že dlhopisy slabo chránia pred infláciou, preto je nevhodné držať podiel akcií pod 25-30% (platí aj pre dôchodok, kde už nebude zarábať nič). Je to v súlade s poklesom need, avšak do úvah o need bude čoraz viac vstupovať estate planning --- má X potomkov, ktorým chce niečo zanechať? Ak áno a pre X je dôležité zanechať veľa, zvyšuje to need. Alebo je preňho dôležité zvýšiť svoje výdavky (napr. si zníži úväzok a začne cestovať)? Aj to zvyšuje need. Naopak, ak sa mu v zamestnaní páči a radšej by odsunul dôchodok, need výrazne klesne. Keďže X sa finančne celkom dobre darilo, je v pozícii viac si vyberať --- potreba (need) je malá, niekde okolo 20-30%, kým ability a willingness sú zatiaľ výrazne vyššie (nad 50%). Vzhľadom na možný pokles ability a willingness v budúcnosti dáva zmysel v najbližších rokoch držať naďalej vysoký podiel akcií (povedzme 50%) a znížiť ho až neskôr s poklesom willingness. Všimnite si tiež, že udržiavaním relatívne vysokého podielu akcií v mladosti X zlepšil svoju budúcu pozíciu, lebo jeho majetok je výrazne vyšší než suma usporených peňazí, a to by sa nedalo dosiahnuť bez podstúpenia rizika.
Uvažujme človeka Y, ktorý ignoroval investovanie do veku 45 rokov. Po finančnej stránke nerobil celkom hlúposti, dokázal šetriť 10% zo svojho príjmu 2000 eur mesačne počas zhruba 15 rokov života, čím nasporil 36 000 eur. Popritom splácal hypotéku a v nehnuteľnosti má 70 000 eur (jej hodnota mínus zostatok hypotéky). (Alternatívne mohol bývať v prenájme a šetriť viac, mal by tak okolo 100 000 eur na termínovaných vkladoch a žiadnu nehnuteľnosť.) Pozrime sa na ANW.
- Need: Aj Y vidí, že žiaden hviezdny štátny dôchodok nedostane, odhaduje ho na 700 eur. Je zvyknutý žiť z 2000 eur, tak by rád mal aj na dôchodku aspoň 1500. Chýba mu 800 eur, čo zodpovedá ročnému príjmu cca 10 000 eur z investícií, a teda mal by mať investovaných okolo 250 000 eur. Ak by naďalej šetril ako doteraz, za 20 rokov nasporí max. 50-60 tisíc, čo spolu so súčasnými 36 000 vytvorí asi 100 000, a ešte bude mať okolo 150 000 v nehnuteľnosti. To dokopy akurát zodpovedá potrebným 250 000 eurám. (Príjem 1500 počíta s tým, že sa z neho bude hradiť bývanie. Ak je časť majetku viazaná v nehnuteľnosti, bude príjem z investovaného zvyšku menší, ale o to menší príjem je potrebný na ostatné výdavky, keďže bývanie je "zadarmo".) Ak je Y uzrozumený s tým, že bude pracovať na plný úväzok do 65-70 rokov, jeho potreba niesť riziko investovaním do akcií je veľmi malá --- za predpokladu, že vie investovať do inflačne chránených dlhopisov (to je však reálne tak v USA, nie v SR). Ak nevie, a hrozí znehodnotenie úspor infláciou (ak banky ponúkajú úroky výrazne nižšie ako je inflácia), jeho potreba citeľne stúpa, minimálne na 30-40% portfólia. Ak Y skôr zvažuje predčasný dôchodok vo veku 55-60 rokov, jeho potreba je blízka 100% --- aj keby investoval celý svoj majetok 100 000 eur a všetky následné úspory do akcií, pri 5% reálnom výnose bude mať o 15 rokov len 290 000, čo na želaný príjem 1500 eur nestačí (dokonca ani na 1000 eur).
- Ability: Ak je pre Y dôležité, aby mal z investícií svojich 800 eur vo veku 65 rokov, musí si dať pozor, aby počas poslednej dekády pred dôchodkom neprišiel o veľkú časť peňazí. Počas najbližších 10-15 rokov si stále môže dovoliť veľký podiel v akciách, ale bude ho potrebovať postupne znižovať.
- Willingness: Y ju nepozná. Preto si nemôže dovoliť dať celý svoj majetok 100 000 eur do akcií, ba ani jeho výraznú časť --- ak by akcie klesli na polovicu a Y ich v panike predá, nezíska žiaden úžitok z ich následného rastu a je dosť možné, že už nebude mať šancu ušetriť dosť na želaný príjem 1500 na dôchodku. Potrebuje investovať niekoľko desiatok tisíc a počkať na výrazný pokles akciového trhu. To ešte viac okreše jeho možnosti využiť obdobie, keď ešte má ability niesť riziko.
Vidíme, že Y sám seba dostal do pozície, keď prakticky stratil šancu na predčasný odchod z práce. Má zhruba dve možnosti: naďalej šetriť konzervatívnym spôsobom a voliť medzi vysokou mierou úspor zo súčasného príjmu alebo menšími výdavkami počas dôchodku, alebo investovať teraz cca 30-40 tisíc do akcií a počkať si na pokles trhu, aby zistil willingness (následne môže investovať maximum toho, čo mu ability a willingness dovolia, a zväčší tak svoje možnosti v budúcnosti).
Výpočty vychádzajú z predpokladu, že X a Y chcú dedičom zanechať nejaký majetok. Ak nechcú, stačí im našetriť menej; napr. pri míňaní 6% úspor ročne (withdrawal rate) by tieto úspory za bežných scenárov mali vydržať okolo 20 rokov. Problém je v riziku, že počas míňania sa nebude dariť investíciám, a toto riziko výrazne stúpa s rastom withdrawal rate: napr. pri withdrawal rate 6% je menej ako 30% šanca, že úspory vydržia 30 rokov. Preto ani pri rozhodnutí eventuálne minúť celý svoj majetok nemôžeme míňať oveľa viac ako tie 4%. Na druhej strane dáva zmysel míňať nerovnomerne: napr. vo veku od 50 do 70 viac, a potom po 70 možno zdravotný stav aj tak neumožní cestovať apod.
Zohľadniť treba tiež potenciálne veľké výdavky na zdravotnú starostlivosť a opatrovanie vo vyššom veku. V Európe je to výrazne menší problém ako v USA. Väčšina ľudí v SR však nad týmto neuvažuje a implicitne očakáva, že to nejako vyriešia príbuzní.